Keď ma niekto irituje, siahnem si na vlastný tieň.

Každý človek je hologramom celého vesmíru. Naše vedomie však pokrýva len malú časť, pretože ľudská myseľ filtruje každú skúsenosť a skresľuje ju podľa potreby ega a kapacity systému.

Ľudská myseľ má často tendencie vyhýbať sa prežívanie, inými slovami, utekáme pred životom, pretože myseľ hodnotia naše zážitky a situácie, hodnotia ostatných ľudí a ich správanie, posudzuje, odmieta, zavrhuje, a analyzuje život pomocou kontroly.

Človek s touto tendenciou potom trávia väčšinu svojho času v myšlienkach, bez skutočne cítil a žil. Jednou z úloh mysle je vyhýbať sa bolestným zážitkom a ochrániť tak naše vnútro pred bolestnou skúsenosťou.

Medzi najväčšie ľudská emočné zranenia je hlboký stud, ktorý pramení z pocitu méněcennosti- z pocitu „nie som dosť dobrý“.

Táto emócie je súčasťou solárneho plexu každého jedinca narodeného v západnej civilizácii, ktorý prešiel podmienenú výchovou a školským systémom. Dá sa teda povedať, že takmer každý človek trpí komplexom menejcennosti, či už si to uvedomuje, alebo nie. Náš obranný mechanizmus je skvele vycvičený k tomu, aby sme sa s touto emócií nemuseli nikdy konfrontovať. Pocit nehodnotí, nelásky, vyčlenenie, odsúdenie alebo kritiky je totiž tak intenzívny z dôvodu, že ako malé deti máme veľmi precitlivený systém a akýkoľvek prejav odmietnutia, kritiky či odsúdenie zo strany rodičov je pre každé dieťa veľkým traumou.

Aby sme sa nemuseli stretnúť so svojím emočným zranením, prekrývame ho najčastejšie nejakú rolí, ktorá má slúžiť na odvedenie pozornosti od tohto citlivého miesta. Niekto sa nájde v úlohe hodného človeka, iný je schopným šéfom, vzorným lekárom, dobrým umelcom, silnú ženou, dobrou matkou, výkonným zamestnancom, alebo duchovným človekom. Každý človek má svoju identitu, za ktorú ukrýva bolesť a strach z odmietnutia.

A pretože väčšina z nás sa snaží túto frustráciu ukryť najmä sama pred sebou, stotožníme sa s pocitom, že sme buď lepší ako druhí ľudia, alebo aspoň ignorujeme svoje tienisté stránky, alebo sme naopak horšie, čo je stav, ktorý prirodzene nastáva ako vyrovnanie predchádzajúceho extrému.

Ale pretože zranenia a tiene sú napriek tomu stále našou súčasťou, začneme je pozorovať a priťahovať zo svojho okolia, vidíme je vo svojich blížnych, a táto rezonancie v nás vyvoláva pocit odmietnutia, odporu, pýchy, hnevu, smútku, ľútosti. Čím menej sme schopní túto vlastnosť či pocit vnímať v sebe, tým silnejšie je pociťujeme v prítomnosti druhých.

To je opäť reakcia na naše vlastné zranené ego, ktoré sa zrazu spoznáva všade okolo seba. Ale ani tieto signály pre mnoho ľudí neznamenajú cestu k vyslobodeniu z vlastného zajatia. Šíri sa tak ohováranie a kritika, odsúdenie blížnych, namiesto toho, aby sa človek zamyslel sám nad sebou. Týmto sa posilňuje spoločná projekcie sveta, ktorý je v očiach niektorých ľudí zlý a skazený.

Čím menšia zodpovednosť, tým väčšia projekcie.

Neexistuje miesto vo vonkajšom svete, ktoré nesúvisia s našou vlastnou projekciou. Neexistuje situácia, za ktorú nenesie zodpovednosť naša vlastná myseľ. To, ako vnímame vonkajší svet závisí len od stavu vibrácie nášho vedomia, zjednodušene povedané, na uhle pohľadu. Prirodzenosťou ľudského ega je utvrdzovať sa vo vlastných ilúziách a neochotu meniť svoje postoje. Preto je niekedy ľahšie hromadiť v sebe odpor, než ukončiť vlastné utrpenie a pristúpiť k zmene perspektívy.

Čím viac kapacity človek má, tým viac si uvedomuje, ako svojou zraniteľnou podstatou pôsobí na okolitý svet. Čím viac si človek dovolí vstúpiť do stavu vlastnej zraniteľnosti a dotknúť sa svojej frustrácie, bolesti, strachov a pocitov bezmocnosti, tým viac navyšuje svoje vibrácie a tým menej toxických vzťahov vytvára vo svojom okolí.

Život je plný jedine vtedy, keď prežívame. Kým iba myslíme, potom nežijeme. Myslením stále naháňam to, čo nám chýba a utekáme od toho, čo nechceme.