Tak a je to tu zase, po roku a pár mesiacoch som na rovnakom mieste na dovolenke a opäť mám inšpiráciu pre napísanie pár riadkov, minule na tému Prečo je dôležité odpočívať, dnes na tému odopieranie.

Na dovolenku sa asi ako väčšina z vás teším už od sekundy, kedy z nej odchádzam. Predtým išlo o Svadobné cestu, ktorú sme dostali ako dar, a keď som odchádzal, nemohol som sa dočkať toho, až sa sem vrátim. Na začiatok septembra, sme si naplánovali dovolenku, pretože s našou vyťaženosťou, sme jej veľmi potrebovali. Dali sme pred jazdou skontrolovať auto a ajhľa, oprava za 30 tisíc. Bolo to však k dobru, pretože bez toho zistenia, je viac než pravdepodobné, že by sme sa pri ceste k moru alebo skôr či neskôr v Slovenskej republike vybúrali. Preto ďakujeme všetkým bytostiam, ktoré nás naviedli na opravu auta. Ale v reálnom hmotnom svete sa stalo, že v rámci finančných záležitostí, bola naša dovolenka ohrozená. Ešte pár dní pred odchodom, sme nevedeli, či budeme môcť ísť. Tak sme zabojovali. Ako hovorí Ava, ako za komunistov sme si zbalili jedlo, konzervy a naplánovali úspornú dovolenku. Prebehla tam aj myšlienka, že by sme dovolenku skrátili zo 12tich dní trebárs na 8 alebo 9. Zaujímavé je, že sme ani jeden dlhšie ako na 12 dní na dovolenke v dospelosti neboli a to ma štvalo. Čo v nás je za program, ktorý nám nedovolí odpočívať 12 dní? Čo v nás spôsobuje, že celý rok Drem, a keď si chceme ísť oddýchnuť, veci sa tak skomplikujú, že sami ani nevieme, či pôjdeme? Nakoniec sme zmobilizovali sily a odišli. Teraz sme tu plní vďačnosti a radosti, natáčame a premýšľame. Ja premýšľam nad témou odopieranie, pretože to bolo to, čo ma donútilo zabojovať a ísť. Neodopiera si. Prestať si konečne odopierať.

Čo to vlastne odopieranie je?

Nedovoľujem si a nedávam si, čo by som mal a čo by som chcel. Obmedzujú sa na základe určitých kritérií. Radšej urobím to, čo nechcem, pretože to tak bude lepšie. Ale pre koho? Pre mňa určite nie. Odopieranie môže byť tiež prejavom ustupovanie ľuďom a situáciám. Dobre to poznajú treba matky, ktoré sa obmedzujú a ustupujú deťom. Výsledkom je väčšinou vyčerpania, depresie a nespokojnosť. Odopieranie väčšinou vytvára opačný efekt a to, že to čo si odopierajú, chceme ešte viac, a teda to nakoniec aj tak urobíme, ale disharmonicky. Poznáte treba, keď si chcete dať niečo sladké, ale odoprite si to, pretože si myslíte, že to neurobí dobre vašej postave. Potom na to myslíte celý deň a pod ťarchou a tlakom si to nakoniec dáte v 1 ráno a cítite to krásne uspokojenie, nasledované výčitky a sľuby sebe samému, že už to znova neurobíte? Čo je lepšie? Dať si to hneď popoludní a cítiť sa dobre, alebo sa celý deň trápiť, potom si to rovnako dať ale cítiť sa horšie? Dôležité je tiež si uvedomiť, prečo po tom túžime a hlavne, prečo si to odopierajú. Môže za to veta stará 20 rokov, kedy nám otecko povedal, že vyzeráme hrubo? Alebo niekto, kto sa nám kedysi páčil a povedal, že nie sme jeho typ? Jedovaté uštipačné poznámky rodiny či závistlivých priateľov? Ako sa hovorí, lepšie si dať nezdravú vec s chuťou, než zdravú s odporom. A to je vlastne len jedlo. Čo potom zážitky, veci, emócie? Odopierate si emócie? Som smutný, alebo smutná, ale nemôžem to dať najavo, pretože mám byť silná žena alebo muž? Som naštvaný, naštvaná, ale rodičia boli veľmi nahnevaní a ja nechcem byť ako oni. To všetko sa niekam ukladá a to všetko s rovnako vyprojektuje von, ale bez nášho vedomia alebo našej kontroly a väčšou silou. Sme ako tlakový hrniec, v ktorom sa varí naše emócie. Môžeme sa snažiť držať pokrievku, ako veľmi chceme, ale rovnako to vždy niekde ujde. A v najhoršom prípade to vybuchne. Iná vec je, keď niečo chceme a zadlužíme sa kvôli tomu a prinesie nám to problémy. Vždy je dôležité si uvedomiť k čomu a prečo tú vec tak nutne potrebujeme. Je to na základe závisti? Že sused to má a my nie? Alebo je to niečo čo bytostne chceme a túžime po tom, ale nevieme, čo tomu povie rodina alebo okolia?

Ja chcel vždy tetovanie, ale len pomyslenie nad odsudky rodiny mi bránili v tom si ho ísť nechať urobiť. Aj keď som našiel vnútornú silu a nechal sa tetovať, pri návšteve rodiny som to tajil tričkom. Až som si povedal, no a čo? Som predsa dospelý. Vypočul som si pár poznámok, ale bolo mi to jedno. Je to moja vec, po ktorej som túžil a pohľady a odsudky cudzích ľudí ma nedefinujú. Na to je vždy dôležité myslieť. Dôležité je vždy to, čo chcem ja a čo si myslím ja. Buď môžem prijať cudzie myšlienky a názory, alebo si stáť za svojím. Nemôžu odoprieť si to, čo skutočne chcem. Zasiahol ma príbeh z jednej prednášky, ktorú som natáčal. Niekomu zomrela babička, a keď išli vypratať jej veci, našli tam zabalené šaty. To mala babička na zvláštnu príležitosť. O chvíľku neskôr našli staré archívne víno. To si babička chcela otvoriť až vo zvláštnu príležitosť. Lenže babička skôr umrela, než nejaká podľa nej zvláštnu príležitosť prišla. Nečakajme a užívajme si tu a teraz. Odopieranie je len odďaľovanie toho, čo skutočne chceme a ako k tomu dôjdeme, môže byť napríklad už neskoro. Nenechajme sa obmedzovať ľuďmi a udalosťami, a ak niečo skutočne chcete, choďte si za tým. Samozrejme je dôležitéísť si za svojím za predpokladu, že tým neubližujete ostatným ľuďom, alebo to nie je na úkor ostatných ľudí. Život je plný úžasných vecí, a či je prežijeme, alebo po nich budeme len túžiť, je len a len na nás.