Ten kto nevie od srdca plakať, ten sa nevie od srdca ani smiať.
Stále častejšie sa stretávam u klientov s tým, že sa nevedia tešiť, hoci dosiahli takmer všetko, čo si vyžaduje dnešná spoločnosť. Strácajú zmysel života. Čím to je? Je to tým, že sme prestali cítiť.
Učí nás to od malička. „Neplač, chlapi neplačú ..“ Toto je najväčšia chyba vo výchove a tento hlúpy zážitok pretrváva dodnes. Spôsobuje to, že nič necítime a stávajú sa z nás psychopati a sociopatov. Chodiace roboty, ktoré nič necíti a nič ich neteší. Práve emócie sú hnacím motorom pri splnení akéhokoľvek sna.
Je známe, že emócie mení DNA. Mnoho ľudí si myslí, že keď necíti bolesť, tak vyhrali. No opak je pravdou. To je dôkazom toho, že nič necíti. To spôsobuje choroby, pretože každá emócia má svoju vibráciu a dáva do pohybov enzymatické reakcie. Podľa toho akú emóciu pociťujeme, tak tieto reakcie mení DNA. Buď v dobrom, napríklad omladzovanie, alebo v horšom duchu ako spúšťač chorôb. Problém robia práve neuznané, neprocítěná emócie zlosti, nenávisti, strachu, apod. Častokrát mi klienti povedia, ja už to mám v sebe vyriešené, už ani neplačem. No nakoniec zistíme, že je to len potlačená emócia, ktorá vrie pod pokrievkou a raz pretečie.
Začneme to riešiť hneď a nie až keď sa niečo stane. Ak svoje emócie neriešime ani keď príde choroba, čo je už varovanie, aby sme niečo so sebou urobili, tak to môže končiť smrťou. Preto je dnes veľmi rozšírená rakovina. To je nezvládnutie emócie hnevu. Hudbou budúcnosti je nová metóda vychovávaní deti. „Dovoľ si to cítiť.“ Napr. rozbil si si koleno, poď, pofoukáme, len si poplačete. Prežívame tú emóciu s dieťaťom. Zobudia tú emóciu ľahší a má zároveň pocit istoty, že nie je na to isté. Keď bude dospelých, bude zvládať lepšie bolesť aj chorobu s tým, že na to nie je samo a bude sa cítiť v bezpečí.
Ten pocit v ňom zostane navždy a raz ho bude vedieť dať svojim deťom. To je na tom to najkrajšie.